Daždivé spomienky

Ahojte :) Dnes je tu taká kratšia poviedka :) Dúfam že sa vám bude páčiť :) 

Stála som na lúke a zamyslene som sledovala obzor. Slnko pomaly mizlo a naokolo nastávala tma. Zmizlo tak ako si zmizol aj ty. A mne zostala už len temnota. Ľahla som si na trávu a utápala som sa v smutných spomienkach na teba. Jemný vánok mi rozfúkaval vlasy a z oblohy na mňa žmurkali hviezdy. A znova som si spomenula na teba. Na tvoje mäkké ruky ktoré sa mi hrali s vlasmi, presne ako vietor a na tvoje oči, ktoré ma vpíjali do seba a žiarili, presne ako hviezdy. Znova som zdvihla zrak k oblohe a snažila som sa z hlavy vyhnať spomienku na teba.  Na oblohe jemne plávali mráčiky, zakrývali hviezdam výhľad na zem a vietor – kamarát – ich posúval a pomáhal hviezdam . A zas si ma napadol ty. Ja som nemala takého priateľa ako je vietor – nemala som sa o koho oprieť, nemal mi kto pomôcť.  Zrazu som zacítila na čele jemný chlad. Mokré hviezdy padali cez oblaky až na zem.  Sadla som si a pozrela na oblohu. Vietor sa rozfúkal ešte viac a kvapky vody padali rýchlejšie. Schuti som sa zasmiala a zakrútila sa dookola. Tvoj obraz bledol a ľahkosť  tých malých hviezdičiek mi navrátila šťastie a ja som sa po dlhej dobe znova schuti smiala. Tancovala som po lúke a prívaly vody po mne tiekli a hladili ma po tele tak, ako si to kedysi robieval ty. Voda mi dodala energiu a ja som pokračovala v jemnom šantení. Spomienka na teba mi zostala stále ale už nebola tak bolestivá. Bol si so mnou stále, tie pekné spomienky nezničí nič. No tie malé kvapôčky vody, ktoré nie každý ocení, ma postavili na nohy a zahnali smútok a chmáry, ktoré sa mi usadili v hlave. Niekto dážď nemá rád ale ja áno. Milujem ho lebo mi pomohol. Milujem ho lebo osviežil moju dušu a vyčistil moju hlavu. Milujem ho tak, ako som kedysi milovala teba.