streda 9. apríla 2014

Nevidomá krása

Ahojte! :) A som späť s ďalším príbehom :) písala som ho na požiadanie, s tým že to má byť dojemné :) Tak dúfam že sa mi to podarilo :) Tak sa vrhnite do čítania a nech sa vám to páči ;)

___________________________________________________________________

-NEVIDOMÁ KRÁSA-

Strhol som sa. Kde to som? Samozrejme. V nemocnici. Zrážka s kamiónom... Musel by som byť Superman aby som neskončil v nemocnici. Ale ako dlho som tu? Nadvihol som sa na lakťoch. Príšerná bolesť! Prešla mi každým svalom, každým nervom. Sadnúť si teda nemôžem. Rozhliadol som sa po izbe. Ledva som hýbal hlavou. Ležal som v malej nemocničnej izbietke s dvomi posteľami. Nachádzalo sa tam len jedno okno, bolo na druhej strane miestnosti. Pri okne ležal starší pán, opieral sa o lakte podobne ako ja a vyzeral von oknom. Znova som si ľahol a začal som rozmýšľať. Vtedy dnu vkročila sestrička. „Pane, už ste hore? Ako vám je?“ zdvihol som k nej zrak. „Je mi lepšie. Teda, kým nedýcham.“ Zazubil som sa na ňu. „Ako dlho tu už som? A ako dlho tu ešte zostanem?“ pozrela sa do nejakých papierov a potom sa znovu otočila ku mne. „Ležali ste v bezvedomí asi týždeň. Kým sa vám všetko zahojí... to potrvá ešte asi 6 mesiacov a potom si vás tu ešte na nejaké ďalšie 3 mesiace necháme na pozorovanie.“
Smutne sa na mňa usmiala. Pokúsil som sa jej úsmev opätovať, no myslím že mi na to neskočila. Trištvrte roka strávim v nemocnici! Aj keď mal by som byť rád že vôbec žijem... Sestrička ešte prišla k tomu staršiemu pánovi pri okne, skontrolovala mu tep a odišla. Znova som sa zodvihol na lakťoch a otočil som sa k starému pánovi. Usmial sa na mňa. „Dobrý.“ Pozdravil som ho. Znovu sa len usmial. „Ako dlho tu budete vy?“ snažil som sa nadviazať rozhovor. „Neviem či sa odtiaľto niekedy vôbec dostanem...“ odpovedal zachrípnutým hlasom, znova sa na mňa usmial a vyzrel z okna. „Čo tam vidíte? Viete ja sa ešte niekoľko mesiacov pravdepodobne nebudem môcť ani pohnúť a chcel by som si aspoň predstavovať čo je vonku.“ Pozrel som sa naňho. Chvíľu len sedel a pozeral z okna. Sklamane som si znova ľahol do postele. A vtedy som začul: „Neďaleko okna sa nachádza krásny park. Je celý zelený a uprostred neho sa nachádza krásne modré jazero. Pri jazere sa šantia deti a pomedzi stromy parku sa prechádzajú ľudia so svojimi domácimi miláčikmi.“ Pozorne som ho počúval a všetko som si to predstavoval. Takto ubiehal deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom... Až raz Starého pána odniesli. Jeho srdiečko to nezvládlo a on umrel. Mňa presunuli na jeho posteľ aby som mal trošku slniečka. Konečne po skoro polroku som sa mohol pozrieť z okna a zazrieť tú krásu o ktorej mi Starý pán stále rozprával. Nadvihol som sa na lakťoch, vyzrel som z okna a uvidel som... Veľký, starý, zasprejovaný, kamenný múr. Nechápal som. Že by si zo mňa Starý pán celý čas len uťahoval? Chvíľu som sledoval múr cez ktorý ledva presvitalo pár lúčov slnka a potom som sa zronený znova zvalil do postele. Na čo to bolo dobré?! Keď dnu vošla sestrička obrátil som sa k nej. „Slečna, prosím vás neviete prečo si zo mňa ten Starý pán strieľal?“ Nechápavo sa ku mne otočila. „Ako si z vás strieľal?“ Vysvetlil som jej čo sa tu celé tie mesiace dialo. Chápavo sa na mňa usmiala. „Ten pán bol slepý. Nevedel že tam je ten múr.“ Zamračil som sa. „Tak prečo to robil?“ Zamyslela sa. „Asi aby vás povzbudil. Aby ste vedeli že všetko sa raz zlepší. Nič nie je čierno biele.“ Znova sa na mňa usmiala a potom odišla. Zamyslel som sa. Ten muž sa mi snažil pomôcť aby som neprepadol depresií. Aby som videl aspoň nejakú krásu – aj keď len v mojej hlave. A ja som si ani nezistil jeho meno.. „Počkajte!“ zakričal som na sestričku. „Ako sa ten Starý pán volal?“ Usmiala sa na mňa. „Sebastian Furik.“ Zamyslel som sa. „A neviete kde bol pochovaný?“ Začudovane sa na mňa pozrela, no potom sa znovu usmiala a odpovedala. „Na cintoríne za mestom. Vedľa takého veľkého parku.“ Irónia osudu... Celý čas v nemocnici si predstavoval park a nakoniec ho vedľa neho pochovajú. Chvíľu som sa pozeral za sestričkou a potom som zaspal.
-Prítomnosť-
Konečne som sa dostal z nemocnice. Rany sa mi už úplne zahojili a nič ma nebolí. Stojím na cintoríne za mestom a sledujem večerné slnko, ktorého posledné lúče presvitajú cez koruny stromov skláňajúcich sa ponad hroby. V ruke stískam papier z kvetu, ktorý leží na hrobe pri mojich nohách.  Usmejem sa a papier si strčím do vrecka. „Ďakujem pán Furik. Odpočívajte v pokoji.“ A s týmito slovami vykročím v ústrety slnku a môjmu novému, optimistickému životu. Aj keď sa všetko začne od znova, na Starého pána Furika, ktorý ma podržal, keď pri mne nikto nebol, naňho nikdy nezabudnem.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára