Poník pre šťastie

Ahojte, tu je môj nový príbeh :) Už celkom upravený a kompletný :) Odohráva sa v prostredí koní. Je o dievčati ktorého postretne nečakané prekvapenie ktoré vyústi do komplikovanej zápletky a vyvrcholí objavením nečakanej lásky... :) Tak príjemné čítanie! 

1.ČASŤ – TAJOMNÉ PREKVAPENIE

 „Jazmííííííí!!!“ ozvalo sa zdola. „Už idem!“ zoskočila som z postele a zišla som dolu. Maminu som našla stáť uprostred kuchyne s úsmevom na tvári a rukami vbok. „Čo sa deje?“ spýtala som sa a oprela sa o krabicu. Nedávno sme sa prisťahovali a preto boli tie krabice všade... „Mám pre teba prekvapenie.“ Uškrnula sa mamina a viac mi k tomu odmietala povedať. „Poď so mnou.“ Otočila sa a vyšla z kuchyne. ‚Čo to má za lubom?!‘ pomyslela som si a vybrala som sa za ňou. Mamina vyšla z domu a zahla za roh. Stála tam nejaká pani. „Ahoj.“ Pani natiahla ku mne ruku a usmiala sa. Podala som si s ňou ruku a donútila som sa prehovoriť. „Do-dobrý deň.“ Vtedy sa ozvala mamina. „Toto je teta Yvett. To prekvapenie súvisí s ňou.“ ‚Aké prekvapenie, do kelu?!‘ v hlave som mala poriadny guláš. Ospravedlnila som sa a odišla som dnu. Ešte som musela spraviť projekt. Sústredila som sa len na neho a prekvapenie mi vypršalo z hlavy. Aspoň zatiaľ...

 ****

 Na druhý deň som ráno celkom nestíhala. Autobus mi ušiel pred nosom a mobil mi padol do mláky. Aby som stihla školu musela som utekať cez pole. Keďže bolo čerstvo popršané a blato bolo samozrejmosť, do školy som došla ako strašiak. Džínsy som mala celé pofrckané a topánky hnedé. Akurát som zamykala skrinku keď zazvonilo. „Dokelu!“ zahrešila som potichu a utekala som do triedy. Samozrejme moje šťastie ma neopustilo ani tentoraz a ja šikovná som sa rozpľacla uprostred chodby, rovno pred skupinkou starších chalanov. Tým sa to zdalo neuveriteľne smiešne a vybuchli do smiechu. Ja som sa celá červená vydriapala na nohy a už som radšej nebežala. Keď som vošla do triedy zahundrala som nejaké ospravedlnenie a zvalila som sa na stoličku. Učiteľka nadvihla obočie ale našťastie sa naďalej venovala tabuli. ‚Ách! Tento deň sa začína vážne úžasne!‘ pomyslela som si a už som sa venovala len matike.

****

 Nakoniec som ten deň prežila. V škole bolo celkom fajn a autobus domov som už stihla. Vystúpila som na zastávke a vykročila som smerom k domu. Prišla som na našu ulicu a uvidela som neďaleko nášho domu stáť neznáme auto. Keď som bola už skoro doma, uvidela som ako sa v záhrade rozpráva mamina s tetou Yvett. „Ahoj! Dobrý deň!“ pozdravila som ich a vošla som do domu. Vyzula som si topánky a zhodila som tašku v izbe. Vytiahla som si peračník a vtedy som začula neznáme hučanie motora. Zvedavo som vyzrela z okna a uvidela som približujúce sa veľké auto. Rýchlo som vybehla na chodbu našuchla som si čižmy schmatla som flisku a otvorila dvere. Rozbehla som sa za roh domu a keď som uvidela čo ma tam čaká, zdúpnela som......od prekvapenia. Naozaj je to? Vážne? Čo to tu dokelu, robí?

 2.ČASŤ – NOVÁ ZNÁMOSŤ 

 Vážne? Pred naším domom stál prepravník pre kone! Mamina stála vedľa neho a pekne sa na mňa usmievala. „Prekvapenie!“ zakričala smerom ku mne. „No to sa ti podarilo! Som fakt prekvapená!“ odpovedala som jej. Moja zvedavosť ma pritiahla bližšie k prepravníku. Chcela som nakuknúť dnu ale nestihla som. Pasažier už vystupoval von. „Bože ten je zlatý!“ zakňučala som. „Ale čo tu vlastne robí?“ otočila som sa s otázkou na maminu lebo som už proste chcela prísť na koreň celej tejto záhade. Mamina sa len usmiala a začala rozprávať. „Teta Yvett si ho kúpila asi pred 3 rokmi ale teraz ho nemá kde ustajniť a tak som jej ponúkla pomoc. Cody bude bývať u nás. Je to čistý Shetland a má asi 5 rokov.“ Od prekvapenia som zabudla zatvoriť ústa. Taký zlatý poník a u nás na záhrade? Keď som sa prebrala zo šoku, chytila som vodidlo a zaviedla som ho dozadu do záhrady. Očistila som mu kopytá, dala som mu seno a vodu a zaviedla som ho do maštaľky. ‚Našťastie je taký maličký že sa tam zmestí.‘ pomyslela som si a usmiala som sa.

 ****

 Ráno som sa zobudila na zvonenie budíka. Rýchlo som ho vypla a pozrela som sa do mobilu. „Ale veď je sobota! Prečo mi zvoní?“ a vtedy mi to došlo. Cody! Musím sa oňho postarať! Vyskočila som z postele, schmatla som oblečenie a vpálila som do kúpelne. Vyzliekla som si pyžamo a spustila som vodu. Vliezla som do sprchy a rýchlo som na seba nakydala sprchový gél. Opláchla som ho vodou a rýchlo som sa osušila. Obliecť a umyť sa mi trvalo iba chvíľku. Schmatla som rožok, obula som sa, dala som si bundu a vybehla som von. Cestou do maštaľky som stihla zjesť rožok a pozdraviť či pohladkať všetky naše zvery. Keď som vošla do maštaľky z boxu sa ozvalo radostné zaerdžanie. „Ahoj Cody.“ Usmiala som sa a podišla som bližšie. Bol taký zlatý! Drgol do mňa nosom a nahol hlavu na bok. „Áno! Ty si moje zlatíčko!“ zasmiala som sa a otvorila som dvere na boxe. Natiahla som ruku hore, zobrala som ohlávku a nasadila som mu ju na hlavu. Vyviedla som ho na záhradu a za chvíľu som ho očistila. Vybrala som sa s ním na koniec záhrady a priviazala som ho o strom. Pohladkala som ho po hlave a odišla som sa poriadne naraňajkovať.

 ****

 Keď som dojedla, hneď som vyšla von. Začula som erdžanie. Zdalo sa mi to alebo bolo vystrašené? Nebola som si istá ale radšej som pobehla. A vtedy som ho uvidela. „Cody!“ zakričala som zúfalo a rozbehla som sa za ním. Nie! Čo sa to stalo? To nemôže byť pravda...

 3.ČASŤ – ZRANENIE 

 Pribehla som k nemu. Ležal na boku na Zemi a nohy mal zamotané vo vodítku. „Cody!“ zašepkala som. „Cod..“ zlomil sa mi hlas. Vystrašene erdžal a pritom kopal nohami okolo seba. Pohladkala som ho po hlave aby sa upokojil. Opatrne som mu chytila zadné nohy. V očiach sa mu zračila zmes pocitov. Panika, strach, nedôvera... Nechápal. Začala som mu rozmotávať nohy. Z očí mi vyhŕkli slzy. Na nohách mu zostali krvavé otlačky vodítka. Nevydržala som to a rozplakala som sa. Cody nahol hlavu nabok a súcitne sa na mňa pozrel. Usmiala som sa. Už bol kľudný. Postavila som sa a jemne som mu pomohla na nohy. Spravila som s ním koliečko aby som zistila ako na tom je. Nohy sa mu podlamovali a chodilo sa mu ťažko. Chcela som volať zverolekárku. Codyho som pripla k plotu a vbehla som do domu. „Mami! Mami!“ zakričala som hneď ako som si vyzula topánky. Mamina sa po chvíli objavila v dverách do kuchyne. „Čo sa deje, Jazmi?“ vystrašene sa na mňa pozrela. „Cody, cody...“ znova som sa rozplakala. Nedokázala som to dopovedať. Mamina sa zamračila, rýchlo si obula topánky a so mnou za pätami vybehla von. Prišla rovno k plotu a obzrela mu nohy. Cody sa jemne kýval z boka na bok ako keby sa len s veľkým vypätím síl udržiaval na nohách. „Nemalo by to byť nič vážne ale nie som si istá... Mali by sme mu to obviazať a zavrieť ho do boxu. Budeme dnes musieť okolo neho poskakovať.“ Usmiala sa na mňa. Uľavilo sa mi, no nie úplne. Dala som mu mrkvu, pohladkala som ho po hlave a objala som ho okolo krku. Mamina mu zatiaľ natrela nohy nejakou masťou. Do boxu som mu nahádzala seno a dala vedro vody. Mamina mu zatiaľ nohy aj obviazala a spolu sme ho zaviedli do boxu. So slzami v očiach som od neho odišla a išla som mamine pomôcť s obedom. Ešte som za ním cez deň niekoľkokrát prišla. Večer keď som zaspávala, znova som sa rozplakala. Kto vie ako to dopadne... Dúfam že dobre..

****

 Ráno som sa zobudila celkom skoro a hneď som vyskočila z postele. V smútočnej nálade som sa obliekla, umyla, najedla a vyšla som von. Vošla som do maštale ale Codyho hlavu som nevidela. So strachom som podišla k boxu. Cody ležal na zemi a pozeral na mňa tými veľkými okáľmi. Smutne som sa pousmiala. Otvorila som box a vošla som dnu. Jemne som mu pomohla na nohy a dala som mu dole obväzy. Jeho nohy boli...

 4.ČASŤ – ZÁHADNÝ NÁVŠTEVNÍK

 ...skoro zahojené! Bola som taká prekvapená. „Juchú!“ od šťastia som zvýskla. Pohladkala som ho po hlavičke a dala som mu pusu na ňufáčik. „Jáj, ty moje zlatíčko!“ usmiala som sa naňho a vyviedla som ho z boxu. Celého som ho očistila a vyviedla som ho na záhradu. Zo včerajšieho poučenia som sa rozhodla že ho nechám na voľno. V polovici záhrady som postavila barikádu z driev aby nám nebehal po kvetoch a veciach čo máme v vpredu. Išla som ešte pre seno. Keď som ho brala do rúk, za plotom som uvidela nejakého chalan čo sa prihováral Codymu. Vybrala som sa smerom k nim no cestou mi spadol kus sena. Zohla som sa že ho zdvihnem a keď som sa vystrela, ten chalan tam už zrazu nebol. Proste zmizol! ‚No čo!‘ pomyslela som si a mykla som plecami. Nech si mizne! Zasmiala som sa a dala som Codymu seno. Ten sa na mňa súcitne pozrel tými jeho očiskami a zohol sa po seno. Ja osm sa len usmiala a odišla som do domu.

**** 

Keď som bola poobede pre Codyho, ten chalan tam bol zas! Zobrala som vodidlo a keď som podišla bližšie chalan bol zas preč! To už mi tak úplne jedno nebolo. Zapla som Codyho na vodidlo a zobrala som ho do boxu. Vrátila som sa dnu a ľahla si do postele. Pred tým ako som zaspala ešte som myslela na toho chalana...

****

 Na druhý deň som sa zobudila ešte skôr ako obyčajne. Musela som. Budík si veselo vyhrával a ja som s hundraním vyliezla z postele. Obliekla som sa, umyla, najedla a vyšla som von. Rýchlo som skontrolovala Codyho a dala som mu vodu. Ešte si zobrať veci a môžem vyraziť. Vošla som do domu a zobrala som si tašku. Vyzrela som z okna a čo nevidím! Ten chalan tam zas stál! Normálne som sa zľakla! Už som sa začínala báť... Čo tu zase robí?! Vybehla som von že mu vynadám, ale on bol preč! Zase zmizol! Poriadne ma striaslo. Zamkla som dvere a rozbehla som sa na autobus. Chalan nechalan, nechcela som zase prísť do školy blatová a neskoro.

**** 

Keď som sa vrátila domov, bežala som rovno do izby. Musela som si spraviť úlohy, naučiť sa, najesť sa, vylonžovať Codyho ,postarať sa o zvery a ešte som chcela ísť s Codym na prechádzku. Hotová som bola za hodinku a tak som sa rozhodla že idem za Codym. Mamina ho vypustila takže by mal byť vzadu... Zobrala som do ruky vodidlo a vybrala som sa dozadu. Ale výbeh bol prázdny! Trošku som znervóznela ale potom mi doplo. Veď bude v maštaľke! Zasmiala som sa sama na sebe a otočila som sa smerom k maštaľke. Otvorila som dvere a vošla som dnu. Ale ani v boxe nikto nebol! Srdce mi prudko bilo a do očí mi vyhŕkli slzy. „Cody!“ zakričala som. Nič. Rozbehla som sa do domu a schmatla som mobil. Vytočila som maminine číslo a čakala som. Konečne sa ozvala. „Áno?“ „Mami, Cody zmizol!“ rozplakala som sa do telefónu. A vtedy mi to došlo. Vzápätí som mamine porozprávala o tom chalanovi a vyslovila som svoje podozrenie. „Čo ak ho uniesol on?“ mamina sa zachechtala a odpovedala mi. „Jazmi, srdiečko, ja myslím že viem kto je ten tvoj záhadný návštevník. A viem aj kde je Cody.“ Smutne som sa usmiala a spýtala som sa. „Áno? Tak mi to povedz!“ mamina sa znova zasmiala a odpovedala mi.

5.ČASŤ - POKAZENÉ STRETNUTIE 

„Asi myslíš Lea!“ znova sa zasmiala. „A Cody?“ spýtala som sa nedôverčivo. „No, Leo ho zobral na prechádzku!“ na chvíľu som sa zamyslela. „A kto, dokelu, vlastne je ten Leo?“ Smiech. „Syn tety Yvett.“ „A prečo si mi o ňom nepovedala?! Veď som tu mohla zinfarktovať!“ A zas sa smeje! „Ale no tak! Už musím končiť. Ahoj!“ A zložila. Zamračila som sa šla som si robiť úlohy.

**** 

Za hoďku , som mala všetko hotové a tak som sa šla navečerať. Vybrala som chlieb a vtedy zazvonil zvonček. Vyšla som von a čo nevidím?! Cody vo výbehu a na mňa sa usmieval ten chalan! „Ahoj.“ Natiahol ku mne ruku. „Ja som Leo.“ Keď som sa trošku spamätala, nahodila som úsmev a potriasla som mu rukou. „Ahoj. Viem. Ja som Jazmína, ale všetci ma volajú Jazmi.“ Usmiali sme sa na seba. A vtedy mi bliklo. Jaj! Veď tu stojíme ako magori pred dverami a usmievame sa na seba. „Ideš dnu?“ Spýtala som sa. „Kľudne.“ Znova sa na mňa usmial. Ach, mal taký pekný úsmev... A tie jamky. Jaj! „Dáš - dáš si čaj?“ aspoň som sa zmohla na nejakú zmysluplnú vetu. „Nie. Ale mám pre teba darček.“ Znova ten úsmev. Ách! Počkať? Čo to povedal? „Aký darček?“ Leo sa zasmial a viac mi k tomu odmietal povedať. Urazene som sa otočila a dala som variť vodu. Znova sa smial. Ako som sa naňho mohla hnevať?! Bol taký zlatý...

 ****

 Sedela som v autobuse zo školy a dobre že som neposkakovala od radosti. Vystúpila som a rozbehla som sa rovno domov. Otvorila som bránku a vpálila som do záhrady. Ani som skoro nevnímala že ma mamina pozdravila a už som bola v dome. Zhodila som tašku a vybehla som von. Pohladkala som Codyho po hlavičke a vybrala som sa na dohodnuté miesto. Dnes som sa mala stretnúť s Leom. Ách! Blažene som sa usmiala a pridala som do kroku. Cesta tam mi trvala chvíľku. A vtom ma napadlo že ho prekvapím! Pozrela som sa na dohodnuté miesto spoza rohu jedného domu. A čo nevidím! Ale nie! To nemôže byť pravda! Rozplakala som sa a otočila som sa na odchod. Ako mi to mohol spraviť?! Rozbehla som sa smerom domov a na schôdzku som sa vykašľala. Ako je to možné?! Prečo sa...

6.ČASŤ - KôŇ KTORÝ UTIEKOL 

Nedokázala som na to ani pomyslieť. Ako mi to mohol spraviť?! Konečne som dobehla domov. Rozrazila som dvere a vbehla som do Codyho boxu. Zhodila som sa na zem a zaborila som tvár do jeho srsti. Vtedy mi slzy vytryskli prúdom. A vtom som si uvedomila... No, prečo by som kvôli nemu mala plakať?! A okrem toho... Ani sme medzi sebou nič nemali. Nemám mu prečo zazlievať že sa bozkáva s babami. No... Moje oči to evidentne videli inak. Ale nechcela som aby ma niekto takto videl. Zobrala som vodidlo a Codyho a vyšla som von. Ešte som mamine poslala SMS-ku že idem s Codym von a vyrazila som. Rozbehla som sa dole ulicou smerom k lúke a Cody popri mne klusal. Konečne sme boli na lúke. Znova som sa rozplakala. Utrela som si slzy a a vykročila som hore kopcom. Fúkal studený vietor, ktorý mi postupne sušil líca. Cody začal pravidelne dýchať a cupkal vedľa mňa. Keď sme vyšli hore na kopec, zastala som a hodila som sa do trávy. Cody sa na mňa súcitne pozrel a začal sa venovať tráve. Tá sa mu asi pozdávala viac ako to mokré dievča vedľa neho. Keď som sa konečne vyplakala, zdvihla som hlavu a poobzerala som sa okolo. Ale... Čo to je?! Rýchlo som sa vytiahla na nohy a oprášila som zo seba pozostatky trávy. Zaostrila som na čierny, mihajúci sa bod v diaľke. Veď to je... Nebola som si istá. Chytila som vodidlo do ruky a vybrala som sa s Codym po boku v ústrety prekvapeniu. Keď sme boli už celkom blízko, zastala som s ústami dokorán. Čo to do kelu?! Veď to je kôň! A aký krásny... Ale, musel niekomu ujsť! Veď má na hlave parelku a vodidlo! A to vodidlo je... roztrhnuté! Začala som sa pomaly približovať k nemu. Chvíľu si len tak poskakoval, ale keď ma zbadal, otočil ku mne hlavu a zvedavo sa ku mne začal približovať. Pár metrov predo mnou zastala a zafŕkal. Natiahol ku mne hlavu a oňuchal ma. Natiahla som k nemu ruku a čakala som. Chvíľu mi oňuchával ruku a keď sa poriadne naňuchal, začal hľadať či nemám vo vrecku niečo pod zub. Usmiala som sa. Natiahla som sa k nemu a chytila som ho za parelku a podišla som bližšie. A vtedy som sa rozhodla! Pritiahla som Codyho bližšie a priviazala som jeho vodidlo k parelke toho nádherného žrebca. Pomaly som podišla k jeho boku, pridržala som sa hrivy a... vysadla som naňho. Neviem ako sa mi to podarilo ale stalo sa. Chvíľu som len tak sedela. Žrebec sa na mňa zahľadel sa na mňa. Chytila som do rúk konce vodidla a prikopla som. Okamžite naklusal. Chvíľu sme len tak klusali po lúke, no potom sme sa vydali naspäť do dediny. Vošli sme k nám do dvora. Zosadla som a priviazala som obidva kone ku stromu. Dala som im seno a vodu a bežala som volať mamine. „Mami, mami! Neuveríš čo sa stalo!“ Zahlásila som hneď ako zodvihla. „Myslím že uverím.“ V jej hlase bolo počuť že sa usmieva. „Počkaj, zlatko, za chvíľu som doma.“ A zložila. No to som teda zvedavá...

7. ČASŤ – PONÍK PRE ŠŤASTIE 

Nečakala som dlho. Do piatich minút bola doma a začalo sa vysvetľovanie. „Vieš, Jazmi, ja a teta Yvett sme sa rozhodli že vám pripravíme prekvapko. Myslím tebe a Leovi. Leo o tom už vie a ty si sa ho práve dozvedela.“ Usmiala sa na mňa. V hlave som mala pekný miš-maš. Počkať, počkať. Takže my budeme mať koňa? „Kôň?“ mamina prikývla. „A nie jeden.“ Znova sa usmiala. Objala ma a šla zavolať tete Yvett. Do 15 minút tu bola aj s Leom. Nechcelo sa mi ho vidieť. Ale musela som. S nevôľou som vyšla von a nahodila krivý úsmev. Stál tam a usmieval sa na mňa. Mamina sa kdesi dohadovala s tetou Yvett a ja? Stála som tu a čumela som naňho. A vtedy prehovoril. „Neprišla si na schôdzku.“ Zamračil sa. „Ale prišla. Ale to čo som videla sa mi nepáčilo, tak som sa pekne vrátila domov.“ Netvárila som sa zrovna priateľsky... Leo sa zamračil ešte viac, chvíľu premýšľal a zrazu sa jeho tvár rozžiarila. „Jáj! Viem čo si myslíš. Ale... To bola moja sestra!“ schuti sa zasmial. Ja som sa stále mračila. Neverila som mu ani slovo. Všimol si to, no stále sa usmieval. „Neveríš mi.. Ale ja mám dôkaz. Juli!“ Spoza rohu sa vynorila tá dievčinka. „Ahoj, ja som Julka. Ty musíš byť Jazmi. Leo ťa stále spomína.“ Usmiala sa na mňa. Leo sa začervenal až po končeky vlasov a hodil škaredý pohľad na Julku. „Ahoj.“ Povedala som mierne zaskočene a čumela som na Lea. Táto situácia sa začala nečakane meniť...

 **** 

Všetko sa to vyriešilo. A nakoniec sa to aj dobre skončilo. Zistila som že prekvapenie boli dva úžasné a nádherné kone... Ten čierny žrebec, Napoleon a biela kobylka, Xantipa. Na druhý deň sme sa s Leom stretli na ranči a zobrali sme kone von. Išiel aj Cody. Klusali sme vedľa seba, ja na Napoleonovi, Leo na Xantipe a za nami Cody. Práve vychádzalo slnko. Zastali sme vedľa seba a pozerali sme sa na obzor. Vtedy sa ku mne Leo otočil a jemne ma pobozkal. Bolo to krásne... Východ slnka, kone, ten najúžasnejší chalan pod slnkom a boli sme tam sami... A vtedy som si pomyslela: ‚Ach, Cody. Ďakujem. Ty si naozaj, poník pre šťastie...‘